Rozvíjaj sa a pracuj sa sebe

Odoberaj najnovšie informácie a nenechaj si ujsť žiaden zaujímavý článok

Awhifarm – Každý pracuje na svojom sne

Awhifarm – Každý pracuje na svojom sne

Každý z nás má nejakú závislosť.

Či už tak spočiatku nevinnú, ako závislosť na čokoláde, na facebooku alebo tak závažnú akou je workoholizmus.

Ja som závislá na káve. Nie je to ani tak o nutnosti dostať do tela kofeín, ako nájsť si jednoducho čas privoňať si k nej, vychutnať si každý dúšok a na chvíľu zastaviť čas.

V tom momente moje telo zaplavia endorfíny a na tvári sa objaví blažený úsmev. Toto dobre poznáte. Viete aj čo sa stane ak „závislák“ nedostane svoju dávku?

Asi to čo s Jančim, ktorý sa zo dňa na deň musel vysporiadať s workoholizmom. Obaja sme si naplno uvedomili pravdu, ktorá panuje celým ľudstvom. Človek potrebuje pracovať. Preto som rada, že náš životný reštart nie je len o zaujímavej krajine, o cestovaní, ale aj zmysluplnej práci.

 

Naše ranné vtáčatká

Naše deti nikdy neboli veľkými spáčmi. V čase dojčenia, vstávali v noci každé dve hodiny a pýtali si mliečko. Niekedy to bolo aj osem, aj jedenásťkrát.

Keď sme skončili s dojčením, naivne sme si mysleli, že sa opäť vyspíme. Okrem toho, že sa vždy niektorí z nich zobudí, vstávajú obaja okolo šiestej. Ani rána na farme nie sú žiadnou výnimkou. Vstávame ako prví, kým ostatní ešte majú tri hodiny spánku k dobru.

Chladné rána preto zvykneme tráviť v squash centre, ktoré je hneď vedľa Awhifarmy. Deti sa tam s Jančim hrajú, ja pracujem. Až hlasný gong zvona, ktorý sa rozliehal po celom lese, nás privolá k spoločným raňajkám. Na stole nás čakajú ovsené vločky s kúskami čerstvého ovocia, slnečnicové, tekvicové semienkami, posypané kokosom a poliate medom. Mňam! Ovocie na Zélande chutí lepšie ako čokoláda.

DSC 0251 2

 

Tvoj projekt je tvoj sen

Ešte kým sme všetci sedeli za okrúhlym stolom, rozložila sa práca. Každý môže robiť to, čo ho baví.

Napríklad mladá Japonka Majomi chce vedieť stavať ekodomy. Náš architekt Chavier chvíľami prevracia očami, aj zatína zuby. Nepovie jej však stačí, vymením ťa.

Filozofiou farmy je, že každý má právo pracovať na svojom projekte, na svojom sne. S tým súvisí aj chuť pracovať.

Ľudia rôznych kultúr bez problémov robia spolu a pomáhajú si navzájom. Možno poznáte zo svojho okolia príbehy o neschopných kolegoch, s ktorými to nejde.

Tu to takto nie je. Prečo?

Možno práve preto, že je to dobrovoľné. Ľudia berú motyku, kladivo, či varechu do ruky preto, lebo chcú pomôcť, lebo sa chcú niečo naučiť. Navyše tu nikde nepocítite stres. Nikto sa neponáhľa, každý robí toľko koľko vládze.

 

Janči, najrýchlejší dobrovoľník na farme

Do tohto pohodového režimu nabehol Janči. Zvyknutý makať aj šestnásť hodín denne. Chavier, architekt, neveril vlastným očiam. Za jeden deň spravil dvakrát toľko čo ostatní dobrovoľníci. Okomentoval to slovami, že len jeden človek je rýchlejší ako Janči, a to on sám, Chavier.

Napriek rýchlemu tempu, ktoré nasadil mu však nestačí pracovať iba štyri hodiny denne. Zvyšných cca desať mu prirodzene chýba. A tak je chvíľkami nepokojný, chvíľkami nervózny, chvíľami aj nepríjemný. No verím, že naša dobrodružná cesta ho vylieči, a aj to bude príprava na ďalšiu našu životnú zmenu.

Spomaliť! Nenaháňať sa. Vychutnať si život v pohode.

 

Môj režim

Môj režim je podobný tomu slovenskému. Som hlavne s deťmi a keďže stále prší, nemôžem s nimi pracovať v záhradách = kalužiach a blate. A tak varím pre nás všetkých. Chutí im :-). Najmä mojim deťom. Sú radi, že dostanú jedlo, ktoré poznajú. S jedením nikdy nemali problémy, no darmo, domáce je raz domáce.

Chopila som sa teda prác, ktoré viem robiť s deťmi. Behať po blate, v daždi nie je pre nich. Ale podávať mi taniere, vyjedať mrkvu, ktorú krájam do polievky, či nosiť mi špinavý riad, do toho sa už hravo zapoja.

V kuchyni nastali po našom príchode dve veľké zmeny. Prvá zmena bola, že som ju kompletne upratala a vyumývala. Druhá, že sa z nej ozýval spev. Jakubko spieval na plné hrdlo naše ľudové piesne, ja som mu robila druhý hlas a Maroško svojim mraučaním tretí, štvrtý, piaty… Šlo nám to skvele, až tak, že k nám do kuchyne nikto ani nepáchol, dokonca ani mačka.

 

Poobede sú na programe výlety

Popoludní, keď sa deti zobudia z obedného spánku, vyrážame výletovať. Zatiaľ sme absolvovali hlavne autoturistiku, lebo premenlivé počasie nám nič viac nedovolí. Pozreli sme si nádherné jazero Taupo, divokú rieku Tongariro, pri ktorej nám srdce pišťalo túžbou splaviť ju. Prešli sme si okolité dedinky a pozreli si život miestnych a veľa, veľa iného.

Vyskúšali sme si aj termálne kúpalisko. Tých je tu dosť, lebo horúce termálne pramene vyvierajú všade. Región Taupo sa totiž nachádza v srdci vulkanickej činnosti Severného ostrova. Pozreli sme si aj rybársky národný park. Pstruhy tam boli obrovské. Keby ich videl náš kamarát, náruživý rybár, Edo, určite by ihneď požiadal o občianstvo.

Okrem múzeá, akvárií a parku, tam funguje aj škola rybárčenia pre deti od šesť rokov. Novozélanďania myslia na všetko, ešte aj na kvalifikované chytanie rýb.

 

Japonská, nemecká či kórejská kuchyňa?

Na farmu sa z výletov vraciame až na večeru. Vždy varí niekto iný. Mali sme skvelú možnosť vyskúšať si napríklad Kórejskú kuchyňu, ktorú nám priblížil Senťjan. Tridsaťpäťročný Kórejčan wwoofovaním prešiel štyri kontinenty, navštívil dvadsaťdva fariem a tvrdí, že Awhifarma patrí k tým najlepším.

Varili aj iní, napríklad chlapci z Nemecka. Naposledy to síce prehnali s čiernym korením, a to až tak, že sme menili farby ako semafor. No inač sú veľmi nápomocní a snaživí, možno však radšej v záhrade, ako v kuchyni. No ako som už písala, nikto im nevezme šancu vyskúšať si čokoľvek.

DSC 0370

 

Domácu slivovicu na NZ nepoznajú

Po večeri chvíľu ešte debatujeme. Niektorí odchádzajú do squash centra, aby sa osprchovali a cestou sa modlia, aby slnko dostatočne vyhrialo solárne panely, ktoré nahrievajú teplú vodu.

Posledný večer sme zostali sedieť pri stole pod holým nebom, len pri svetle sviečky a výnimočne pri pohári vína (na awhifarm sa nesmie fajčiť, ani piť alkohol). Janči vytiahol domácu slivovicu a Novozélanďanky Beth a Eli, ktoré náš tvrdý alkohol nepoznajú, vyvaľovali oči hneď po prvom dúšku. Skonštatovali, že je to síce dobrý alkohol, ale ostanú radšej pri víne.

Do toho nám Nemec Tom, ktorý príchodom na NZ urobil za svojim predošlým životom hrubú čiaru, nalieval domáce pivo. Skvelý večer.

Pri rozlúčke som si uvedomila, že som si na týchto ľudí zvykla, že ich akosi mám rada a je to výborný pocit, lebo kde sú skvelí ľudia, tam ste akoby doma.

Originál článku na: lifereset.sk/awhifarm-kazdy-pracuje-na-svojom-sne

Ohodnoťte tento článok:
0
 

Komentáre

Pridať môj názor
Ste registrovaný Prihláste sa tu
Hosť
piatok, 20. apríl 2018

obrázok Captcha

INŠPIRUJ SA

Odoberaj najnovšie informácie a články z týchto kategórií:

osobný rozvoj

Vyrobené © 2014 Cestarozvoja.sk

Mapa stránky

info@cestarozvoja.sk