Rozvíjaj sa a pracuj sa sebe

Odoberaj najnovšie informácie a nenechaj si ujsť žiaden zaujímavý článok

Keď dôvera bolí

Keď dôvera bolí

Všetci to poznáme: niekto nás sklamal.

Cítime sa podvedení, odvrhnutí, deprimovaní.

Celá naša vysnívaná a očakávaná budúcnosť je zrazu preč.

Hlavou sa vám naháňa: “Budem ešte niekomu veriť? Dokážem sa ešte niekedy niekomu oddať, keď sklamanie takto bolí? Má vôbec význam ľuďom dôverovať? “

 

Čo stojí za našou dôverou?

Prečo niekomu dôverujeme a niekomu nie? Je výhodnejšie byť dôverčivý, alebo naopak?

Dôvera je náš postoj k okoliu, či ho považujeme za nám naklonené, alebo nie. Ak predpokladáme, že okolie a ľudia v ňom sú nám naklonení, považujeme toto prostredie za dôveryhodné.

Ale tak ako takmer v každom vyhodnocovaní v živote ide viac o dojem než faktickú skutočnosť. Ide prevažne o naše podvedomé presvedčenia.

Pestujeme si zaužívaný názor a postoj, že ak ma niekto sklame, už mu nemôžem dôverovať. Tu sa pýtam, kto sklamal koho? On mňa, ja jeho, alebo ja seba? Ak ma sklame niekto, komu som dôveroval, sklamal som sa v skutočnosti JA vo svojom úsudku.

To jeden z dôvodov, prečo ma to bolí.

V stave sklamania, vo svojej sebaľútosti a hnevu si obyčajne zabúdame položiť otázku, aké karty držal druhý v ruke, z akých možností si vyberal, keď sa rozhodoval? Aká je jeho schopnosť orientovať v takej situácii?

Podľa mňa je jeho výsostné právo rozhodnúť sa podľa seba.

Ako sme my videli tú situáciu pred sklamaním? Koho je to vina?

V prevažnej väčšine nikoho – je to život sám vo svojich prejavoch a okolnostiach. Každá takáto situácia je na druhej strane prezlečená nová príležitosť k sebapoznaniu a cez seba tiež poznanie druhých.

Čo nám nedôverčivosť prináša? Eliminujeme ňou svoje prípadné sklamanie a bolesť.

Pretože sebareflexia bolí, pripisujem túto “chybu” druhému ako podraz. Ešte väčší problém si vyrábam, pokiaľ si túto situáciu spájam s nedôveryhodnosťou proti konkrétnemu človeku alebo konkrétnej skupine ľudí, namiesto skutočnosti, že každá situácia je individuálna a nie je rozumné ju zovšeobecňovať.

Ako napr. všetky ženy, všetci muži sú rovnakí, ten národ je taký a taký …

Ak ma niekto sklamal, neznamená to, že ho už navždy mám mať zaradeného ako nedôveryhodného.

Čo ak nabudúce príde za mnou a poskytne mi neskutočne hodnotnú, príjemnú, výhodnú a podpornú situáciu alebo informáciu? A ja ju neprijmem len preto, že už mu neverím. Kto potom stráca?

 

Na druhú stranu: všetko, čo robíme, má nejaký význam

Čo nám potom nedôvera a nedôverčivosť prináša?

Eliminujeme ňou svoje prípadné sklamanie a bolesť. Dovolí nám zostať vo svojej vlastnej zóne komfortu, odkiaľ nesebakriticky môžeme nadávať na okolitý svet. Je to síce pohodlné, ale tiež bezmocné. Takto asi ťažko budeme vytvárať zmenu k lepšiemu prežívaniu a k lepším vzťahom.

Podobný dôvod má človek aj pre nepodloženú bezbrehú dôveru. Je to pohodlnejšie, než sa v sebe a v okolí orientovať, a omyl môže v sebaľútosti pripísať okoliu.

Často si neuvedomuje, že naša duševná zraniteľnosť nie je až tak závislá na prístupe okolia, ale hlavne na našom prístupe k sebe.

 

Stratená dôvera

O čo nás môže pripraviť nedôvera?

V podstate o to hodnotné v živote. Nakoniec nás okolnosti a túžba po niekom blízkom dovedie, dotlačí k tomu, aby sme k niekomu už konečne dôveru prejavili a priblížili si ho. Problém ale obvykle vzniká hneď potom. Ako sa hovorí, “hlad je zlým radcom”.

S takýmto postojom sa môžeme stať dokonca aj úspešní v kariére, ale určite nie šťastní a slobodní v živote.

Nedôvera je určitý filter, cez ktorý prijímame a spracovávame všetky informácie, ktoré k nám prichádzajú. Vytvoríme si nezdravú opatrnosť a odstup od ľudí, ktorý obyčajne zakryjeme bohorovne nedostupnosťou, rezervovanosťou.

Máme pocit, že tá blízkosť je jedinečná. Pritom sa druhý len svojim prejavom trafil mimo náš obranný systém.

Človek v takomto prípade často hrá úlohu veľkého manažéra, riaditeľa, ale aj napr. ohrdnutej manželky, partnerky, partnera … Je to pocit prameniaci z vnútorného presvedčenia, že ktokoľvek nám môže zobrať to, čo máme, môže nás raniť, pretože ľudia a svet okolo sú zlí.

Tento prístup nás skôr či neskôr vedie k väčšej alebo menšej izolácii od okolia a následne k túžbe mať niekoho naozaj blízkeho.

Horšie je, keď sa človek dostane do štádia, že tá túžba je už len na podvedomej úrovni a vedome si ju človek už ani nepriznáva. Potom aj zmena takého stavu je dosť obtiažna.

Vzniknú názory ako je mi lepšie samotnému / samotnej a kúpime si napríklad malého psa alebo mačku.

Zrazu príde niekto, kto sa vie svojím prejavom presne trafiť do zóny mimo náš filter nedôvery, pretože splní nejaké naše (mnohokrát aj nezmyselné) očakávania podľa prevzatých vzorov napr. z detstva.

Prejaví niečo, čo odzbrojí našu nedôverčivosť, ale pretože naša celá schopnosť vyhodnotiť situáciu stála na nedôvere, zrazu sme úplne bezbranní.

Ak to ten druhý dokáže ruka v ruke s dobrým pocitom, sme ohromení. Máme pocit, že tá blízkosť je jedinečná. Pritom sa len svojim prejavom trafil mimo náš silný, zato ale tupý obranný systém. Máme dojem, že sme stretli toho pravého, ale on vlastne s vysokou pravdepodobnosťou s tým pravým nemá nič spoločné a naša osobnosť to aj vidí.

Len ten pocit, čo nám navodil, je tak opojný a dlho vytúžený, že všetky logické zdôvodnenia obalíme do argumentov ako “je dobré, keď môžeme niekomu dôverovať”. V podstate nám nič na ňom nesedí, len sme si ho na základe pocitu, ktorý dokázal jeho prístup k nám vyvolať, označili ako “príjemný, čiže dôveryhodný”.

Po vytriezvení z takejto situácie si človek bohužiaľ často vo svojom sklamaní ešte upevní svoj postoj nedôvery.

Tak ako v nasledujúcom prípade:

Ona úspešná vo svojej kariére, ako žena atraktívna, dosiahla prakticky všetkého, po čom túžila, len na ten osobný život nejako neostal čas. Roky plynú … Postupne premýšľa, ako to zmeniť. Všíma si mužov, je milá, ale vzhľadom na postavenie je opatrná a nedôverčivá.

Občas sa s niekým stretne. Večera, stretnutia, jedna alebo viac nocí – a koniec. On sa už neozve, alebo sa nakoniec prejaví nevhodne. Je to častý problém sebavedomých a úspešných žien blížiacich sa ku štyridsiatke. Túžba po niekom milovanom a dôveryhodnom stúpa.

Zrazu sa objaví kamarát zo strednej. Spájajú ich príjemné spoločné spomienky. Dnes už síce sú svojimi životnými cestami a postoji nekompatibilní, ale napriek tomu stretnutie je veľmi príjemné. On voči nej nemá nezdravý rešpekt, pretože ju pozná prakticky od detstva a dokáže naladiť atmosféru. Staré spomienky, smiech, zábava a krásna noc.

Konečne cíti blízkosť. Ona síce vie, že to nemôže fungovať, pretože životné ciele a postoje sú niekde inde, ale ako je dobré môcť niekomu dôverovať, tak si tvorí príjemnú ilúziu, ktorú sa snaží napriek zrejmej realite udržať …

 

Dôverovať, alebo byť radšej opatrný?

Osobne opatrnosť nepovažujem za cnosť a preto ju nepoužívam, ani neodporúčam pri dôvere.

Opatrnosť je dôsledok strachu a strach je opakom lásky. Ak pristupujem k ľuďom a obzvlášť k milovanému človeku opatrne a s nedôverou, potom by som sa nemal čudovať, že prejavy lásky, blízkosti, otvorenosti a úprimnosti sú medzi nami obmedzené.

Dôvera je vlastne prezentácia schopnosti prijímať a čítať okolie aj s jeho prejavmi. Aby sme mohli čokoľvek správne vyhodnotiť, je nutné to najprv nezdeformované prijať.

 

Ak všetko, čo prijímam, prechádza cez môj “osobnostný filter” nedôvery, nemôžem sa čudovať, že prijímam informácie obmedzené a skreslené. Potom aj moja schopnosť ich posúdiť, spracovať, vyhodnotiť a pôsobiť na ne v realite je obmedzená a zdeformovaná.

Aby som zvládol zdravo pôsobiť a tvoriť svoje okolnosti, je rozumné a potrebné ich vedieť v prvom rade prijať tak, ako prichádzajú, a to sa dá len cez dôveru v seba samého a následne dôveru v okolí.

Ak nedôverujem okoliu, je to prejav nedôvery v seba, nedôvery vo svoju schopnosť správne prichádzajúce informácie posúdiť a správne sa k posúdenému postaviť.

Túto schopnosť nemáme danú, ale učíme sa ju. Ak sa v dôvere zmýlim, jednoducho môžem svoj postoj korigovať. Postupne prídem na to, ako to robiť správne a ak to budem robiť správne, zistím, že je to možné aj bez akejkoľvek psychickej ujmy.

Môžem zaujať správny postoj k situácii alebo k človeku bez sklamania, bez hnevu, bez predsudkov a dokonca s radosťou z poznania, že situácia sa vyjasnila a vykryštalizovala.

Originál článku bol publikovaný na stránke www.psychologie.cz

Ohodnoťte tento článok:
3

Podobné články

 

Komentáre

Pridať môj názor
Ste registrovaný Prihláste sa tu
Hosť
streda, 21. február 2018

obrázok Captcha

INŠPIRUJ SA

Odoberaj najnovšie informácie a články z týchto kategórií:

osobný rozvoj

Vyrobené © 2014 Cestarozvoja.sk

Mapa stránky

info@cestarozvoja.sk